Výstavy 2007

Maľovaný svet Mirky Rybárovej a slovanská mytológia v plastike Tibora Gurina

Vihorlatské múzeum v Humennom, 19.7.–31.8.2007

Miroslava RYBÁROVÁ

Narodila sa v roku 1975 v Košiciach, v súčasnosti žije vo Francúzsku. Vyštudovala anglický jazyk a neskôr aj Technickú univerzitu v Košiciach.

Výtvarnej tvorbe sa venuje od dievčenských rokov. Absolvovala výtvarný odbor na ĽŠU v Košiciach. Verejnosti sa svojou tvorbou prvýkrát predstavila na postupovej súťaži Výtvarné spektrum a v jeho celoslovenskom kole získala Cenu. Ešte v tom istom roku sa autorsky prezentovala v Technickom múzeu v Košiciach. Odvtedy sa úspešne zúčastňovala všetkých postupových kôl Výtvarného spektra až do svojho odchodu v roku 2011.

Tvorba Miroslavy Rybárovej sa sústreďuje na maľbu. Ako podkladový materiál volí drevenú dosku. Typická je jej adjustácia diela do originálneho dreveného rámu. Ovplyvnená gotickým umením maľuje biblické postavy a príbehy Starého a Nového zákona a radí ich do tabuľových oltárov. Nie sú to prísne kánonické normy, ale voľné interpretácie s názorom a postojom súčasného mladého človeka. V tomto duchu siaha aj po civilnejších témach z prostredia najbližšej rodiny či známych. Pohybuje sa medzi zažívanou realitou a fantazijnou imagináciou, pričom nevylučuje spojenie oboch polôh. Rybárovej obrazy nesú v sebe atmosféru vzťahov, osôb či predmetov s dávkou akejsi nostalgie za minulosťou. Kontrastnú farebnosť znásobuje prevaha tmavých tónov a obrysovej línie v modulácii nosných prvkov obrazu. S obľubou sa venuje aj zobrazovaniu technických objektov, vnímaných metaforicky a s jemným humorom. Jej tvorba sa vyvíja, naberá filozofické podtexty, hľadá jednoduchšiu skratku pre vyjadrenie myšlienky. To všetko vytvára predpoklady pre osobný i umelecký rast.

Tibor GURIN

Narodil sa 18.3.1933 v slovenskej dedinke Sárisáp v Maďarsku. V roku 1946 sa rodina presťahovala na Slovensko do Handlovej. Už ako malý chlapec popri navštevovaní ľudovej školy slúžil ako pastier u gazdu. Táto raná skúsenosť mu akoby predurčila ťažký a pracovitý život, ktorý v ňom rozvinul mimoriadnu húževnatosť a vytrvalosť. V roku 1955 začal pracovať v bani, najprv v jej hlbinách a neskôr aj na povrchu. V roku 1960 sa presťahoval do Spišskej Novej vsi, v ktorej žije a tvorí doteraz. V roku 1988 odišiel do dôchodku.

Výtvarnej tvorbe (kresbe, maľbe, plastike, šperku) sa venuje už viac ako 40 rokov. Hneď na jej začiatku sa zapojil do postupových súťaží v záujmovej umeleckej činnosti a je aktívny dodnes. Odniesol si mnohonásobné ocenenia na jej všetkých úrovniach. Absolvoval množstvo kurzov, školení, odborných seminárov, prezentoval sa na kolektívnych a na vyše 25 autorských výstavách. Pri príležitosti životného jubilea 70 rokov (v roku 2003) prebral Medailu daniela Gabriela Licharda za celoživotný tvorivý prínos, ktorú udeľuje generálny riaditeľ Národného osvetového centra v Bratislave. V roku 2007 bol výberom 6 kamenných plastík začlenený do výstavnej kolekcie Svetového trienále insitného umenia v Bratislave.

Tibor Gurin patrí k jedným z najvýraznejších predstaviteľov slovenského insitného umenia. V tvorbe, v ktorej dominuje kamenná plastika, zhmotňuje svoj filozofický i duchovný svet slovanskej mytológie. Študuje, skúma a prehodnocuje akýkoľvek faktografický materiál, aby podal osobité svedectvo o živote, rituáloch a symbolike našich predkov. Svoj obdiv k téme znásobuje zasväteným, slovne pútavým výkladom a tak nám pred očami ožívajú bohovia, bôžikovia, kniežatá a kňažné slovanských mýtov i reálií. Vychádza pritom z jednoduchého archaického a robustného tvaru s povrchovou vrytou obrysovou líniou. A práve ňou v účelnej skratke zdôrazní výraz i význam konečného zámeru. Gurin sníva a zároveň transformuje imaginárnu predstavu magického a mystického konceptu svojej, životne najdôležitejšej tvorivej témy.

Folklórne motívy v plastike Milana Bocka a v maľbe Michala Sirika

Vihorlatské osvetové stredisko v Humennom, 20.7.–24.8.2007

Michal SIRIK

Narodil sa 28.8.1925 v Sterkovciach (v súčasnosti je to časť obce Čabalovce v medzilaboreckom okrese). Zomrel 15.12.2012 v Medzilaborciach.

Maľovať začal až po odchode do dôchodku a verejnosti sa prvýkrát predstavil v roku 1985. Popri súťažných prezentáciách na všetkých úrovniach, absolvoval celý rad samostatných výstav v Humennom, Medzilaborciach, Snine, Michalovciach, Svidníku. V roku 1994 pri realizácii celoslovenského kola súťaže Výtvarné spektrum ho oslovila Slovenská národná galéria v Bratislave a prijala do svojich zbierok jeho diela. Ďalšie sa nachádzajú v zbierkach SNM - Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku, v Múzeu moderného umenia Andy Warhola v Medzilaborciach, Vihorlatského múzea v Humennom, domácich a zahraničných súkromných zbierkach. Pri životnom jubileu 75 rokov získal Medailu Daniela Gabriela Licharda za celoživotnú tvorbu a rozvíjanie kultúrneho dedičstva Rusínov.

Tvoril z vnútornej potreby, hlboko poznačený intuíciou, kde duchovným konceptom sú prežité a znovu prežívané udalosti z detstva, mladosti i dospelosti. Spája reálne s imaginárnym, sprostredkúva príbehy zo života na rusínskom vidieku. Spontánne oživuje zvyky, obyčaje, mystérium životného kolobehu. Dôverne pozná prostredie, z ktorého prišiel a ktoré malo vplyv na jeho tvorbu. Stredobodom obrazov sú ľudia. Postavy a postavičky z jarmokov, životných a zvykoslovných obradov a rituálov. A každá z nich so špecifickým zatriedením, pohybom, výrazom. Maľby vynikajú jemnou moduláciou farieb, bohatstvom detailov, vyváženou kompozíciou, zmyslom „pre vyrozprávanie príbehu“. Sirikove diela sú plné poézie, úcty a nadčasového posolstva.

Milan BOCKO

Narodil sa 18.6.1945 vo Važci. Vyštudoval Strednú priemyselnú školu strojnícku v Poprade a Strednú priemyselnú školu textilnú v Ružomberku. Profesionálnym zamestnaním bol technickým prevádzkárom, v súčasnosti na dôchodku. Žije v Poprade – Spišskej Sobote.

Ľudovej drevorezbe sa sústavnejšie začal venovať od roku 1984. Odvtedy sa aj pravidelne zúčastňuje postupových súťaží v záujmovej umeleckej činnosti. Je ich niekoľkonásobným víťazom. Zúčastňuje sa výstav ľudového umenia a významného medzinárodného podujatia „Európske ľudové remeslo“ v Kežmarku. Zostal verný tradícii, zvykom a neopakovateľnému čaru podtatranského folklóru. V tvorbe dominujú dve polohy. Tá prvá realistická, popisujúca domácke práce a vidiecky život v detailnom spracovaní. Bocko v nej dokazuje vyspelú majstrovskú zručnosť a dôkladnosť v každom detaile. V tej druhej polohe sa už striktne nepridržiava konkrétností, ale triedi, vyberá, používa účinnú skratku. Je viac kreatívny a v prejave slobodnejší. Prirodzený obdiv k folklóru povyšuje na symboly materstva, priateľstva, úcty a piety. Pri tvorbe Bocko vychádza z uzavretého objemu a svoje postavy orientuje predovšetkým vo frontálnom pohľade. Záverečná úprava drevenej plastiky je charakteristická bielením, vyhladzovaním, pričom do popredia vystupuje drobná plasticita tvaru. Bocko pracuje veľmi rozvážne (niekedy aj niekoľko mesiacov na jednom diele) so všetkou úctou a pokorou k dedičstvu otcov.