VRASTANIE (2013)

Miroslav Vladár, Tibor Gurin a Pavol Šarišský

Vihorlatské osvetové stredisko v Humennom, 18.7.–8.8.2013

Medzinárodné výtvarné aktivity v projekte INSITA od svojho začiatku sprevádzajú rôzne vzdelávacie, spoločenské i výstavné podujatia, ktoré podporujú tvorivé snahy účastníkov a prinášajú širší pohľad na tvorbu naivného a ľudového umenia pre divákov či návštevníkov podujatia.

Aktuálny ročník sa sústredil na maliarsku tvorbu Martinčana Mira Vladára a sochársku tvorbu jubilantov Tibora Gurina (80) a nedožitej 70-tky Pavla Šarišského. Všetkých troch spája neobyčajná túžba a talent vypovedať o sebe, svojich spomienkach emóciách, prežitkoch ale aj životnej múdrosti v rôznosti tém ich osobitých životov. Všetci traja sa k výtvarnému umeniu dostali ako samoukovia. Neabsolvovali výtvarnú školu ani súkromné výtvarné štúdium, ale individuálnym štúdiom umenia, poznávaním (často aj intuitívnym) a neúnavným hľadaním, objavovaním a vlastnou prácou postupne zreli vo svojom názore i výraze. Pravidelnou konfrontáciou či už na súťažiach alebo na tvorivých pobytoch korigovali vlastné postupy a ozvláštňovali ich svojským prístupom. A to v takej miere, že postupne sa výsledky dostavovali v podobe ocenení a uznania tvorby aj v najvyšších národných súťažiach a výstavách. Umenie sa im stalo životnou potrebou, programom i sebarealizáciou.

Miroslav VLADÁR sa narodil v roku 1951 v Martine, absolvoval štúdium na Vysokej škole lesníckej a drevárskej vo Zvolene a aktívnu časť svojho života pracoval v rôznych nábytkárskych a drevárskych firmách. Výtvarnej tvorbe sa začal intenzívne venovať od roku 1981 vstupom do Štúdia amatérskych výtvarníkov pri vtedajšom Okresnom osvetovom stredisku v Martine, ktoré v tom čase viedol Dr. Stanislav Tropp a neskôr ak.mal. Alžbeta Štefunková. V roku 1993 opustil toto výtvarné štúdio a začal pracovať sám. Za obdobie svojej aktívnej maliarskej činnosti absolvoval viac ako 30 skupinových a niekoľko individuálnych výstav. Inšpiračným zdrojom pre jeho námety je návrat do detstva, spojeného s obcou Háj a domom starých rodičov. Práve tu sa formoval jeho hlboký vzťah k prírode, ľuďom, domácim zvieratám, k rozprávkam, povestiam a hrám, ktoré formovali jeho emocionálny svet a predurčovali poetiku budúcich obrazov. Tu patria obrazy dedinských rituálov, domácich prostredí a domáckych výrob rovnako ako obrazy detských hier a športov. Druhým žriedlom jeho návratov v obrazoch sú historické exkurzy do Banskej Štiavnice, Košíc..., v ktorých ho uchvacuje krása dobovej architektúry, atmosféra a originalita miesta, malebnosť uličiek, striech, architektonických detailov, postavičiek a príbehov týchto miest. Tieto obrazy vynikajú imaginatívnosťou, snovými predstavami, fantáziou (často i s únosnou mierou humoru). Svoje obrazy – príbehy komponuje do cyklov, tematických výpovedí, v ktorých sa poznanie často prepletá s fikciou, výtvarným zveličením, expresívnym koloritom, ktoré unášajú oko i srdce diváka do tajomných zákutí a imaginárneho sveta.

Výtvarná tvorba Tibora GURINA prináša iné obsahové posolstvo, aj keď čiastočne akoby nadväzoval na imagináciu Mira Vladára ale v odlišnom svete – svete slovanských mýtov a bájí, ktoré ho uchvátili celoživotne a programovo predovšetkým v kamennej plastike. (Na aktuálnej výstave nemáme zastúpenie jeho maliarskej tvorby, v ktorej hlavným motívom je banský život, práca, a príbehy z baní.) Tibor Gurin sa narodil v roku 1933 v slovenskej dedine Šarišáp v Maďarsku. Navštevoval ľudovú školu a slúžil ako pastier u gazdu. V roku 1946 sa s rodinou presťahoval do Handlovej, kde neskôr pracoval v hnedouhoľných baniach ako baník až do roku 1960. S rodinou sa potom sťahuje do Spišskej Novej Vsi. V Železorudných baniach Rudňany pracoval do roku 1980 ako haviar. Po odchode na čiastočný invalidný dôchodok pracoval v bani ako vzorkár. Po odchode do starobného dôchodku v roku 1988 už všetok svoj čas venuje výtvarnej tvorbe, s ktorou začal oveľa skôr. V 60-tych rokoch prešiel odborným školením pod vedením pedagóga Jána Polomu a neskôr úlohu lektora Klubu neprofesionálnych výtvarníkov prebral ak. sochár Ladislav Kacvinský. Gurin začal maľbou, no v 90-tych rokoch mu očné ochorenie znemožnilo intenzívne rozvíjať maliarsku tvorbu a postupne ju nahradilo sochárstvo, v ktorom naplno uplatňuje originálny umelecký prejav. Od roku 1977 sa výhradne zameral na slovanské božstvá očistené od vplyvu iných mytológií. Zjednotil rukopis a prírodný kameň necháva vo svojej podstate prirodzený a do materiálu citlivo vnáša premyslenú ideu. Rešpektuje hmotu a svoje vyjadrenie transformuje len do takej miery, aby použitý materiál nestratil svoje špecifikum. Materiál neopracúva do dokonalosti, necháva žiť jeho prírodnú formu. Cez hmotu sa chce priblížiť k súladu prírody a autorského zámeru. Vytvára si vlastný obraz mýtického námetu. Jeho umelecký záber zahŕňa sochárstvo, rezbárstvo ale i maľbu a kresbu, či tvorbu šperkov z minerálov. Patrí k výrazným osobnostiam slovenského insitného umenia, čo dlhé roky dokazuje neúnavnou tvorivou prácou a oceneniami.

Pavol ŠARIŠSKÝ je významný predstaviteľ ľudového rezbárstva druhej polovice 20.st. Pôvodným povolaním mechanizátor, pracoval ako zásobovač a neskôr profesionálny vodič až do odchodu na invalidný dôchodok. Narodil sa v roku 1943 v Mereticiach.

Rezbe sa venoval od 70.rokov minulého storočia. Jeho plastiky sú plné života a originality. Mal zmysel pre monumentálne cítenie, ale aj pre detailné spracovanie, ktoré sa odráža v jemnom vyrezávaní vlasov, geometrického ornamentu, kroja. Figuratívne tvary boli charakteristické robustnosťou s menšími hlavičkami, proporčne nadmerne sa rozširujúcim trupom či celým telom. Významné miesto v jeho tvorbe zaujímala žena. V sakrálnej podobe ako Madona, v profánnej ako žena v typickom dedinskom prostredí. Všetky sochy žien pôsobia dojmom ťarchavých. Je to potvrdenie toho, že vo svoj prospech využíval nepravidelnosť a prirodzené deformácie i obliny dreva, ktoré vznikli jeho rastom. Cit pre materiál sa odráža na celkovom spracovaní sochy, výbere témy pre konkrétne drevo a na jej rezbárskom dotvorení. Najradšej pracoval s jedným kusom dreva (orech, hruška, slivka, dub). Najdôležitejšie bolo, aby v jeho tvare zbadal budúcu figúru. Rešpektoval prirodzené tvary dreva, ktoré si príroda vytvorila. Ak zadaná téma vyžadovala hmotu v priestore, vybral si rozkonárené drevo. Na začiatku svoje sochy (prevažne menších rozmerov) polychrómoval pestrou ale citlivou farebnosťou. Pokúšal sa aj o reliéfnu tvorbu a maľbu, no najpresvedčivejším a najcharakteristickejším bol vždy pri sochách so sakrálnou témou. Pre svoju jedinečnosť výtvarnej výpovede bol pozývaný na mnohé sympóziá a stretnutia rezbárov, pripravil celý rad zaujímavých výstav doma i v zahraničí (Maďarsko, Nemecko, Slovinsko, Chorvátsko, Taliansko). Jeho diela sa nachádzajú v zbierkach SNG, SNM v Bratislave, regionálnych múzeách ako i v súkromných zbierkach. Významným úspechom bola prezentácia jeho prác na Trienále insitného umenia v Bratislave (1972, 1994), sám zorganizoval rezbárske sympóziá v Janove, kde žil, realizoval monumentálne sochy pre areál vo Východnej, Raslaviciach. Napriek úrazu v lete 2003, pri ktorom prišiel o 3 prsty pravej ruky sa usilovne pustil do vyrezávania cykly krížových ciest. Pri práci na sochárskom sympóziu v talianskej Mandrii v máji 2004 na pozvanie Antonia Protta vo veku 61 rokov dotĺklo jeho srdce pri poslednej soche s názvom Rozsievač.